Milí rodičia!

kulisy_hotove

Napriek tomu, že by som na niekoľkonásobné narážky, slovné šťuchance a vrelé odporúčania nášho najvyššieho šéfa – režiséra, scenáristu a textára Jozefa, mala dnešný blog venovať práve jemu, a napriek tomu, že vďaka dennodennej práci na tvorbe kulís s naším scénografom Richardom mám najviac námetov a vtipných “stories” práve s ním a o ňom, Vám chcem dnes povedať pár slov o Peťovi.
Peťo je náš výtvarník. Bez reptania kreslí, lepí, maľuje, “valčekuje” všetko, čo si Richard vymyslí a pretavuje jeho predstavy do javiskového 3D. Iba on a len on má nárok vymiešať farby, keď tu Richard práve nie je.
Ehm. Toto pravidlo platí celkom krátko. Od včera. Stalo sa to po tom, čo som bola kvôli neprítomnosti našich výtvarne pozitívnych kolegov nútená vymiešať farbu na fasádu zámku ja (!). Richard si prikázal béžovo – krémovo – žlto – zlatistú (??). Ona sa mi aj zdala byť práve taká. Kým sme ju nenaniesli na plátno. Zrazu si začala žiť vlastným životom a jednoznačne béžovo – krémovo – žlto – zlatistá sa znenazdajky (určite vďaka nejakej čudnej a nevysvetliteľnej chemickej reakcii) zmenila na ružovú. Ale nie že ružovú. Ale že RU-ŽO-VÚ. Neviem čo bolo horšie. Vidieť to plátno, alebo Richardov výraz, keď sa z ničoho nič vynoril z tmy hladiska… Príšerné. Odvtedy sa mi s tým výrazom pravidelne sníva… Richard sa okamžite pustil naprávať (nenapraviteľné) škody. Musím podotknúť, že horší bol už len medziprodukt medzi ružovým plátnom a dokončenou fasádou: nemôžem to napísať narovinu, monitor by to nezniesol, ale jednoznačne sa to podobalo na vzor, aký majú na tele zvieratká žirafovitého typu, také tie s dlhými nohami a ešte dlhším krkom. A to nech mi nikto nevyvracia (Richardovi to nepovedzte, normálne by sa naštval). Treba však uznať, že výsledok je pôsobivý. Však posúďte sami.
Ale späť k hlavnej téme. Peťo je jediná dobrovoľne pričlenená súčasť nášho (ne)dobrovoľného tímu, ktorá robí všetko, naozaj všetko, čo sa po ňom očakáva bez komentára, nervozity alebo reptania. A to až tak, že jediný zvukový prejav, ktorý sme svorne, spoločne a jednoznačne identifikovali ako Peťov, bolo zúrivé búchanie na zadnú kovovú bránu nákladnej rampy, ktorá je hneď za javiskom.
Predstavte si: na javisku kľud, umelecké rozjímanie, tichá práca na kulisách (Viktor už odišiel a cirkulárka konečne stíchla), všetci rozlezení po lešeniach, kulisách, rohoch,… príjemná hudba,… a tu zrazu BUM BÁC BUCH BUCH… STRAŠNÉÉÉ. Polovica ľudí skoro skolabovala, druhá nestihla, lebo sa snažila nespadnúť z lešenia a ratovala seba, kýbeľ s farbou alebo lepiacu pištoľ. Ešte aj Jozef sa zobudil. Keďže je Peťo nehlučný a nezavadzavý, nikto si popravde nevšimol, že by chýbal. O to viac nás kovové buchotanie uprosted noci vystrašilo.
Keď Jozef začal chaoticky pobehovať po javisku, kulisách, zadných traktoch (hľadajúc klúče, zdroj a príčinu zvuku alebo čo), Janka (naša produkčná) stoicky skonšatovala: “Nemali by sme TO púšťať dovnútra. Ktovie čo TO je…”
Myslím si, že Peťo to urobil naschvál, aby nás adrenalínovo vyprovokoval, to aby sme chytili druhý dych a konečne tie kulisy dokončili. Ja som o tom dokonca presvedčená. :)
Však kto by sa už len nechal bez bočného úmyslu dobrovoľne vymknúť stojac pred vchodom, telefonujúc, pozorujúc mŕtvu ulicu, aby potom v jednom tričku a svetri, uprostred januára obiehal Dom (MS) a bez dôvodu nás strašil a rušil v tichom rozjímaní?
Podozrievam ho,  že šlohol Jozefove všadepovaľujúce sa kľúče, tajne sa vykradol, sám sa vymkol a keď sa situácia a jeho tep upokojila, pricupital k zadným dverám. Počul, že skupina je nemenne ospalo unavená a sputil pästný súboj s nákladnou vrátnicou. HROZNÉ. Mali by ho (TO) zakázať.
Musel si to dlhšie plánovať, aj sa z operácie dostatočne vystresovať a doslova sa zapotiť, lebo pár chvíľ po tom, čo sa situácia ako tak utriasla, odznel tento rozhovor:
Richard: “Peťo, ty sa potíš.”
Peťo: “Však pozri, koľko málo vlasov mám.”

 

Pozdravuje Vás
Bero