Milí rodičia,

musím sa Vám priznať, že najťažší blog, do ktorého som sa na týchto stránkach pustila (dobre, viem, nebolo ich 800), je práve tento. Zobrala som si do hlavy, že napíšem niečo vtipné. O Jozefovi. Toto je presne štvrtý písomný rozbeh (virtuálny asi 88.).
Kto Jozefa pozná, vie, že byť vtipný na jeho adresu zas nie je až také ťažké (pravidelne niečo “opraví”, kulisy pošliape, večne niečo zabudne, …, a čo je najsamlepšie, počas predstavenia mu padajajú nohavice (prepáč Jozef, musela som)…).
Na druhej strane, byť vtipný na jeho adresu, zas nie je ani také ľahké. Nieže by komických situácií, vtipných príhod, zámerných a menej zámerných slovných breptov, vzájomného týrania, doťahovania, drzosti, kritiky, irónie (presne ako naše deti….) bolo málo. Ó, to nie, to nie. Len,…. viete… To je taká dilema. Viete, aj keď to väčšinou dosť dobre tají, je to človek s veľkým Č. Do toho, čo robí (a to je v tomto momente muzikál), vkladá všetko, čo v sebe má. Všetko dobré. Vtedy človek padá na kolená. Pristihnete sa, že od údivu, obdivu, od výčitiek, že vy také neviete (mne sa to pri ňom stáva pravidelne, hoci mám o niekoľko pár rokov viac a trúfam si povedať, že aj životných skúseností a faciek) zabúdate dýchať. Vo chvíľach, keď by som už na deti na jeho mieste jačala alebo spáchala samovraždu, on sa nadýchne, otočí sa okolo svojej osi, nadýchne sa ešte raz, … a ešte raz a s kľudom lorda (čo mal sluhu Jamesa, viete) povie: “Tak skúsme znova, deti…”.
Určite som za tú chvíľu, čo sa snažím deťom, jemu, ostatným členolm tímu niečo málo pomôcť pri tvorbe muzikálu, nestihla spoznať všetky jeho duševné pochody, no jedno je isté: môžte mu rozprávať o čomkoľvek, o jedle, filme, zábave, upozorniť na pekné dievča na ulici (prepáč, Robina), povedať o dobrom divadelnom predstavení, ukázať dobrý článok na nete, poslať pekný záber…., všetko jedno. Vždy a stále bude točiť o jednom: o muzikáli…. Aj vy ste si to všimli…?
Najprv to bolo dosť dosť frustrujúce. Lebo človek by si myslel, že spoločné dennodenné riešenie úloh (bilboard, vstupenky, DVD, CV, podpiskarty, recepcia, kulisy, farby, látky, pozvánky, lešenie, vankúše, fotky, bannery, sponzori, …. anineviemčovšetko) nás posunie aj do akejsi roviny kamarátsko-priateľskej. A že si môžte dovoliť aj iné témy okrem muzikálu a počasia. Ale nie. Sadnete si s ním na kávu, samozrejme s tým, že sa preberie milión vecí, ktoré treba doriešiť no a keď sa po vzácnej minúte ticha spýtate na zdravie mamičky, on odpovedá, že prečo na tejto telke (rozumej v kaviarni) nebežia naše klipy aspoň vtedy, keď sme tu my (rozumej klipy z muzikálu)no neporazí Vás? A viete, čo je najhoršie??? On to fakt myslí vážne… Najhoršie na tom ešte je, že človek sa začne zamýšľať nad tým, ako to zariadiť….. Dosť zlé, čo? :)
Takže z ktorého konca to zobrať? 
Dnes sme lepili bilboard. Prečo? No, keď ho vylepili, celkom hore sa urobila taka blbá “falda” (dosť hlúpe slovo, nie?). Potom zapršalo. A falda si začala žiť vlastným životom. Do rána sa odlepil konček, a presne o 7:45, keď som popri nej šla do práce, už trčal konček väčší ako je to únosné. Vydržala som to do do 7:58, potom som zavolala do spoločnosti, ktorá nám zabezpečuje výlep – chcela som zjednať rýchlu nápravu. No nejak sa mi nedarilo. Navyše, cez deň mi volalo 77 ľudí, že nám padá bilboard, 24 mi napísalo SMS, a ďalší 13 mi napísali na Viber, či s tým nepotrebujem pomôcť. No ale k veci. Človek mieni, pánboh mení… Lepič vraj dnes nemá lepidlo (Nežartujem. Chápete to?), tak sme sa mali uspokojiť s tým, že to opravia zajtra… Iste pochopíte, že to sme nemohli nechať tak. Tak sme si my, najsamšikovnejšia dvojica: režisér a financpolicajt projektu (na kýbli, ktorý som niesla bolo napísané Mat, ktovie prečo – že by mi Pat kráčal v pätách?) povedali, že to tak nenecháme, že to proste opravíme sami. No ale, opravovať bilbórd nie je také jednoduché.

Potrebujete:
1. správnu motiváciu (Janka povedala, že na nás kašle, že počíta vstupenky), K lepeniu bilbórdu potrebujete poriadny rebrík2. odhodlanie (čo keď to do rána spadne celé),
3. dobré lepidlo (Jozef: “…alebo to prilepíme s pánom Krmáškom”. Náhodná návšteva na to: “To je nejaké nové lepidlo?” Jozef: “Nie, to je môj svokor.”) a čo je najdôležitejšie,
4. poriadny rebríííík. :)


Keď sme to všetko dali dokopy, vybrali sme sa (rozumej režisér – najsamdôležitejšia osoba celého projektu a moja maličkosť) k budove súdu dolepiť odlepivší sa rožtek, toho času už padajúci na zem. Ja s kýblikom, on s rebríkom. Dvojica ako z filmu. Príšernééé. Lepidlo v prášku, v kýbliku voda. Vraj keď to pomiešaš, získaš mega dobré tapetové lepidlo. Vraj. Nejako sa nám to nezdalo, volali sme radšej Richardovi (scénograf a jediný použiteľný človek vo veci tapetových lepidiel). Richard nás presviečal, aby sme na neho počkali, že to vymieša sám. Asi ste si domysleli, že všetko sa nám chcelo, len nie čakať na Richarda. Ešte to! Čo sme blbí, že nevieme vymiešať nejaké trápne tapetové lepidlo??? :))) Zdrcnuté lepidlo
Jozef: “Vysyp to tam celé. Nech to drží.” (rozumej 150 gr krabička)
Ja: “ee, veď počkaj, po troche.”
Richard (po telefóne): “Miešajte to, nechajte pôsobiť tak 15 minút, potom to začne tuhnúť, dovtedy prídem a opravíme to.”
Jozef urobil presne 2 a pol pomiešaní, zrazu sa mu štetec vo vedre zastavil. Nie dobrovoľne, proste to namiesto 15 minút zatuhlo za 4 a pol sekundy. Ale nie hociako…
Jozef: “píp píp píp píp” (toto nemôžem napísať, ja také nepíšem)
Jozef: “Vodu, riediť!” (čudnou fistulou = hlas sa mu posunul o oktávu vyššie)
Ja: “Odkiaľ preboha…?!?! Veď sme na ulici.”
Jozef: “No je tu polícia a kadernícvo…”
Ja: “Tak polícia.”
Jozef: “Čo ti šibe, zavrú nás.” (Chápetete to?)
Ja: “?!?!?!?!”
Ja: “Tak kaderníctvo.”
Opravujeme falduUtekala som teda do kaderníctva, milá pani síce nechápala kto som, čo som a čo chcem, ale keď som jej ukázala naše vedro s neurčitou a dosť nechutnou bielou hmotou (interný názov je biely sopeľ), v snahe sa ma čím skôr zbaviť, mi tú vodu veľmi rýchlo do vedra naliala a vystrčila z dverí. Ktovie prečo. Vy to chápete? Veď ako tam bolo príjemne… Teplo, ticho, iba jemné ezoterické melódie, relaxujúca pani so zelenou maskou…. a ja. Jačiaca o pohár vody do špinavého vedra s neurčitou nechutnou hmotou…
Nevadí. Našťastie prišiel Richard. Skonštatoval síce, že objem hmoty, ktorú sme namiešali, vystačí na polepenie 7 poschodového paneláka, ale nám to vôbec neprekážalo.
Hlavne, že prišiel. To, čo Jozef medzitým prilepil (rozumej pokazil), zase odlepil a urobil nanovo. :)
Nehnevali sme sa na neho.
Neviem, či toto dostatočne vystihuje Jozefa. Sama niekedy nechápem, ako sa môže od písania textov, spolupracovania na hudobnej produkcii, režírovania muzikálu, písania scenára, ťahania káblov k osvetľovaniu, riadenia zvukárov, nastavovania svetiel, maľovania krompáčikov, zháňania peňazí na muzikál, jednania so serióznymi aj menej serióznymi mecenášmi, odsúhlasovania menu na recepciu, vstupeniek, bilbordu a výkonu svojho civilného povolania odtrhnúť, odložiť sako značkovitého charakteru, navliecť Viktorovu vestu, vyhodiť na chrbát rebrík a ísť lepiť padajúci rožtek bilbordu… Jaaaa by som sa na to….. vietečo!

 

S pozdravom,
tentokrát Vaša Bero :)

 

PS: Jozef samozrejme dokumentuje všetko, čo sa okolo muzikálu deje. Zachytil ma iPhonom počas telefonickej konzultácie správnej konzistencie maglajzu. Okamžite to postol na FB. Jasné. Prvý koment bol: “Verony, ty stále telefonuješ!”. Nezabiješ to?!?!?!