Milí rodičia,

dnes by som Vám chcela predstaviť Richarda. Oficiálne si vraví scénograf, ale keďže sme nevedeli presne, čo to znamená, či to píše texty alebo skladá hudbu, s deťmi sme si ho premenovali na guru (-ho?).
Odôvodnene, ako sme zistili neskôr. Sledovať Riša v akcii je vždy zážitok. Nie preto, že nás pri tvorbe kulís v jednom čase (to neznamená že stále, ale že naraz) úkoluje, niečo vymeriava, niečo maľuje, čudne čaruje s farbami, trpezlivo odpovedá na všetky otázky, ktoré podľa mňa v kútiku duše považuje za úplné somariny, ale preto, že dokáže z tohto tu spraviť toto a to všetko za (ani nie) pár chvíľ a kúsok pizze. :)

Richard je teda náš guru scény, farieb, svetiel. Svoju jasnú predstavu o scéne, pretavuje do – pre nás nejasných – slovných konštrukcií a keď vysvetľuje techniky, ktorými budeme niektoré kulisy upravovať, tajne vyberáme iPhony a googlime, aby sme ho už celkom nepresvedčili o tom, že sme totálni (všetka česť výnimkám a inžinierom) debili. Podľa mňa, sa nám to vôbec nedarí, ale zatiaľ sa tvári milo a trpezlivo. Tajne dúfame, že mu to dlho vydrží. Vy ste tušili, že napríklad slovo kašírovanie vôbec existuje?? Čudné nie? Podozrievam ho, že si to iba vymyslel a nazval tak ničenie inak celkom použiteľných vecí s lepidlom upatlanými novinami…

Nedávno sme boli v jednom nemenovam hračkárstve. Hladať predmet guľovitého tvaru, najlepšie lopty ako dekoráciu na trón. Naša Temná kráľovná bude mať totiž superluxusný megatrón úchvatnej zlatej farby, všetko z brokátu, s kužeľmi z červeného mramoru (akože) a kamennými guľami (on ešte netuší, že finančná šéfová mu to zatrhne).
Lopty by sme našli pomerne ľahko, čo však s predmetmi kužeľovitého charakteru (Vy to chápete??? Kužele?) – kde to zoženieme? Dumáme, hľadáme, pýtame sa…nikde nič. Našťastie Richarda napadla spásonosná myšlienka: cestársko – autoškolácke pomarančovo biele kužele… fíííí. Paráda. Máme po probléme. Škoda, že veta “Už viem, kde ich šlohneme!” z niekoho vypadla priamo pri pokladni pri východe z predajne. Pani za pultom zúrivo zdvihla pohľad, premerala si nás tým najhrôzostrašnejším pohľadom, aký si viete predstaviť, v duchu na nás spáchala rituálnu vraždu, zrakom a sluchom skontrolovala či antizlodejové pípatko fakt-fakt nepípa, odhadla naše oblečenie značkového charakteru ako dostatočne dôveryhodné a až po tejto tortúre a dlhých 2 sekundách zaváhania nás láskavo prepustila bez osobnej prehliadky (čo v prípade Richarda (ako podotkol náš najhlavnejší šéf a režisér projektu) bude ľutovať do konca života…).
:)

S pozdravom, Vaša Bero

PS: Že prečo? Tak toto je už iný príbeh.