Milý priateľ,

dovoľujem si toto oslovenie, pretože inak nie je dôvod, aby si čítal tieto slová. Chystáš sa na predstavenie Snehulienka a zopár  trpaslíkov a chceš o ňom vedieť viac.

Paradoxne, v tejto chvíli ani netuším, aké dlhé bude predstavenie a ani či sa podarí. Viem len, že je za nami obrovské množstvo práce. Práce ľudí, ktorých v predstavení nájdeš, ale aj tých, ktorých tam len tušíš. Všetci pracujeme na tom, aby deň D dopadol čo najlepšie, aby mal Hapčí správny kostým, aby mal v rukách krompáčik, ktorý hneď v úvode stratí. Alebo aby Zrkadlo, ktoré nás celý muzikál sprevádza, malo čo najviac pohodlia… Vlastne, ani nie tak Zrkadlo ako Viki, jeho predstaviteľka. Viem, (dúfam) že na javisku to vidieť nie je, ale byť v našom predstavení napríklad také Zrkadlo, nie je žiadna sranda. Jednak sa musíte naučiť slušné množstvo textu… s tým má problém najmä poľovník :), jednak musíte vedieť spievať, pretože iný ako živý spev u nás prípustný nie je. No a popritom vaša základná pozícia je za rámom, čo znamená, že prakticky stojíte vo výške dvoch metrov a plus na prístroji, ktorý vytvára špeciálne laserové efekty. Aby ste počuli hudbu, ku ktorej spievate, potrebujete odposluchové reproduktory, tiež však musia byť dostatočne ďaleko, aby nepískali, keď chytia spätnú väzbu z vášho mikrofónu. Vľavo od vás je parostroj, ktorý vypúšťa 100 stupňovú paru, preto je priamo pod vašimi nohami nádoba s ľadom, ktorá ju chladí. To všetko syčí a hučí práve vtedy, keď potrebujete najviac počuť, lebo spievate. Aby diváci nič nezbadali, osvetľujú vás zo štyroch rôznych strán tromi rôznymi farbami a váš kostým sa zohrieva asi na 50 stupňov. Vy sa však musíte usmievať a nesmiete sa potiť. Po skladbe nemáte možnosť sa ani nadýchnuť, pretože nasleduje váš výstup a ďalšia skladba, kde už aj tancujete a musíte zísť dolu. Všetko to treba spraviť čo najpôvabnejšie napriek tomu, že prekračujte káble, prístroje a nervóznych technikov. Inšpicientka vám v zákulisí vymení baterky, doladí mejkap (to všetko v 30 sekundách a zas na scénu…). Byť Zrkadlom je úžasné. Rovnako ako byť Temnou kráľovnou, trpaslíkom, Pukom alebo Snehulienkou.

Keď vám už prezrádzam zákulisné info, poviem vám príbeh o našej Snehulienke. Myslím, že hovorí za všetko.

Ivanku som neobjavil ja, ale režisér z Prahy, ktorý k nám prišiel točiť film. Prihlásila sa na konkurz pre komparzistov. Tam som ju spoznal a oslovil pre Dramaťák. Mimoriadne jemné a mimoriadne pekné dievčatko. Vlastne hotová Snehulienka. Až na to, že bola pôvodne plavá. Či vie spievať netušila, keď už sme začali cvičiť naše dielko a bolo jasné, že  Ivanka bude Snehulienkou, vzal som ju do tunajšej ZUŠky, či máme nádej, aby nám Snehulienka v predstavení aj čosi zaspievala. Podľa učiteľky spevu máme: „O dva-tri roky z nej môže byť slušná speváčka.” Výborne! Boli sme presne tri mesiace do premiéry. “Spravím, čo sa bude dať….,” sľúbila mi hlasová pedagogička. Prvýkrát som Ivanku počul spievať v aute, keď som pár postáv bral na fotenie, bolo to o tri týždne a teda o 6 vyučovacích hodín spevu neskôr. Tón krásne chytila a aj udržala, ale spievala hrozne tichučko, pretože si neverila. Vadila jej každá osoba, ktorá by ju mohla počuť. To nebolo úplne najlepšie znamenie. Vtedy sa stala vec, ktorá dáva zmysel týmto našim projektom. Viki, o rok staršia baba, začala s našou Snehulienkou pracovať. Tón po tóne, minútu po minúte do nej vlievala sebavedomie. Až sa dopracovali k tomu, že spolu náročnú skladbu zaspievali bez najmenších problémov. Pozorne sledujte scénu “už mám toho dosť…”, Snehulienka prvé tóny odspieva pri Zrkadle a až neskôr sa vyberie na svoju pozíciu oproti kráľovnej. Pri prvých nácvikoch sa Viki v druhej slohe Ivanky aj dotkla. Kritik určite povie, že režisér nesprávne oddelil to, čo malo byť nadprirodzené od toho, čo malo ostať ľudské a že rozdelenie textov je nelogické.

V skutočnosti ide o prejav tej najväčšej prirodzenej ľudskosti, ktorý sa akoby z nášho sveta vytráca. Vychovávame deti k hroznému egocentrizmu, súťaží sa v každom smere a v každom ohľade. Nemám to rád, pretože tí “lepší” akosi zabudli, že ich hlavnou úlohou je pomáhať a viesť. Viki pokojne mohla odspievať Snehulienkinu skladbu a divák by si nič ani nevšimol. Čas, ktorý strávili učením sa intonovať, mohli stráviť pokojne úplne inak. Nikomu by to nebolo zvláštne, v zásade o nič by nešlo. Viki spieva od úplného mala a Ivanka ešte 4 mesiace od premiéry netušila, či spievať vie. To, že k sebe našli cestu a vôľu zotrieť rozdiel v skúsenostiach (Viki spievala zrejme už aj z kočíka a má za sebou viac vystúpení ako ja), je pre mňa v dnešnom svete malý zázrak.

Toto však nie je v našom Dramaťáku ojedinelý prípad. Práve naopak, každý deň, každú skúšku, sa objavuje nový. Platí to pre tanec, pre tvorbu kulís, pre samotné hranie. Naša Broňa (choreografka) by pokojne mohla mať hotové choreografie za mesiac. Stačilo by vziať najlepších tanečníkov, ukázať im to a ideme. Všade inde by to spravili presne takto. U nás ale nie. Každý dostal šancu, ak mal snahu a vôľu pre to niečo spraviť. Zrejme ste o nás počuli, že sme prísni a že pár ľudí z Dramaťáku odišlo aj pred ukončením projektu. Áno, sme. Ak sa nedodržiavajú termíny skúšok a nácvikov, nemáme o čom hovoriť. Ak ale dieťa obetuje svoj čas a má vôľu, na javisku z neho dostaneme to najlepšie a neopustíme ho za žiadnych okolností.

Platí to ale aj opačne, ak máš len talent a nie vôľu a trpezlivosť, len ťažko sa zhodneme.

V úvode som hovoril o tom, že mnoho ľudí dôležitých pre náš projekt na javisku neuvidíte, ale budete ich tušiť. Za každou emóciou, za každým pekným svetlom na skvelý kostým či nádherné kulisy, za každým pohľadom na bulletin, či tento sprievodný materiál, je človek. Človek s veľkým Č, pretože naše dielka sa netvoria pre zisk. Na konci nedostanete honorár, ani vám nikto nespraví pamätnú tabuľu. Na konci projektu je len dobrý pocit, že ste tu po sebe niečo zanechali.

Už o chvíľu budem odovzdávať strihačovi DVD mená do titulkov, ktoré nik z nás nikdy nedopozerá do konca. To však nie je dôležité, dôležité je, že sme spolu strávili čas, ktorý v nás nechá stopu. Aká hlboká a akým smerom inšpiratívna bude pre každého z nás, neviem. Rovnako ako dnes neviem, ako dopadne celé naše dielko. Viem však, že každý do toho dal svoje srdce a lásku a verím, že z takto pripraveného projektu môže vzniknúť len krásna vec. Nuž, milý divák, to ako dopadne predstavenie, na ktoré sa chystáš, je v Tvojich rukách a to doslova. Keď ich občas k sebe prudko pritiahneš a vydáš tým zvuk potlesku, budeme vedieť, že si v tom s nami. Na svete bude o čosi lepšie…

                 Jozef Černek